Jediné s čím som mala problém bolo, že som chytila už po pár dňoch dovolenky bolesti hrdla, ktoré po piatich dňoch prešli do silnej nádchy a chrchľavého kašľa. Nečudo, na ostrove kašľal tuším každý, akoby vlhké prostredie vonku a vysušujúca klíma v izbách tvorili správnu kombináciu pre chrchlanie akéhokoľvek druhu.
Nič menej, horúčku som nemala a tak som len grhlala a fúkala sople, ktorým nebol koniec. Posledný deň dovolenky manžel navrhol, aby sme sa šli na chvíľu opaľovať na pláž, nech nedôjdeme domov celkom bieli. Nejaká som bola posledné tri dni veľmi unavená, čo som pripisovala na vrub kašľu a tak som súhlasila, hoci inak slnko nemám rada.
Dve hodinky sme sa opaľovali, kúpali, odpočívali. Večer sme sa šli najesť a mne zrazu prišlo zle, nevládala som nič zjesť. Začala mi byť zima a bola som veľmi unavená, chcela som ísť len spať na izbu.
„Mám horúčku,“ vravím manželovi, ktorý mi chytil čelo a hovorí, asi áno, máš.
„To bude úpal,“ vraví mi večer, keď teploty atakovali 40-tky. Bola som strašne červená, nielen na tvári, ale na celom tele. „Nič sa nedeje, veľa pi, ráno ti bude lepšie.“
„Ak je to úpal, prečo ho nemáš aj ty?“ pýtala som sa, ale nevedel. „Asi viac vydržím.“
Teplotu tipujem odhadom, lebo teplomer som nemala, ale podľa pocitu, keď som mala prasačiu chrípku a 40,5 horúčky, to bolo veľmi podobné. Dúfala som v úpal, ale keď sa večer pridali ešte strašné bolesti hlavy, to ma už trochu vydesilo. Len päť mesiacov predtým som totiž prekonala zápal mozgových blán a bolesti hlavy to boli podobné. Dávala som si lieky proti bolesti, vrátane Ibalginu, ktorý sa pri Dengue nesmie užívať, ale to som vtedy nevedela.
„Bože, čo ak sa mi vrátila meningitída?“ začala som panikáriť. Čo budem robiť tu na Borneu, kde je väčšina reštaurácií búda zbúchaná z dosiek, obhorená zvnútra z dymu načierno? Bolo mi tak zle, že som po dlhom váhaní prehltla antibiotiká Sumamed, pretože som si myslela, že sa mi asi zhoršil stav z toho nekonečného kašľa a soplenia. „Mala som si ich dať skôr!“ nadávala som si.
Na druhý deň sme totiž mali letieť domov a vedela som, že v takomto zlom stave to nedám. Snažila som sa zaspať, a bola som tak unavená, že som doslova odpadla na 12 hodín tvrdého spánku. Ráno mi bolo o trošičku lepšie a tak som si nahovárala, že lieky zabrali, hoci horúčky aj bolesti pokračovali, len hlava bolela menej.
„Vidíš, to bude ten úpal, iste ti je už lepšie,“ presviedčal ma manžel. Chcel ma dať čím skôr dokopy. Mne však lepšie nebolo, pre mňa bola námaha aj sadnúť do auta a odviezť sa na letisko, a zvládnuť hodinový let do Singapuru, kde sme mali mať deň oddych pred dlhým letom domov.
Manžel obdivoval vodopády na letisku v Singapure, naaranžované kvety, pomaly sa šuchtal, fotil letisko a ja som sa triasla od námahy už len z toho, že musím stáť na vlastných nohách. Mlela som z posledného: „Poďme už, prosím, na hotel!“
Tam som doslova odpadla do postele. Vtedy som začala premýšľať nad tým, že asi nezvládnem cestu naspäť. Sedieť v tomto stave v lietadle 6 hodín, potom 3 hodiny prestávka a let ďalších 11 hodín, plus cesta z Viedne na Slovensko… To je nereálne prežiť, absolútne som na to nemala energiu! Vládala som len ležať, aj otočiť sa bol veľký problém.
Prehltla som druhú dávku antibiotík a vtedy si manžel všimol, že som celá vyhádzaná, len to pod tým opálením nebolo vidieť. Mysleli sme si, že je to z toho úpalu alebo z antibiotík. Tvár bola stále silne červená, manžel bol normálne hnedý, hoci sme sa opaľovali rovnako dlho. Preto som si myslela, že to nebude úpalom, ale niečím iným.
„Čo ak mám maláriu? Alebo horúčku Dengue?“ napadlo mi prvýkrát a hneď som si googlila príznaky.
„Neblázni, kde by si to vzala?“ smial sa manžel. Ukázala som mu mapu malarickej oblasti, čo pokrývala takmer celé Borneo. Vtedy zvážnel, ale stále trval na svojej verzii, že ide o úpal. Chcela som, aby išiel pozrieť, či v lekárni nemajú testy na maláriu alebo Dengue, ale už bol večer a lekárne zatvorili.
Doniesol mi večeru a ja som zaspala a nepohla sa ďalších 15 hodín. Jedinou akciou bolo raz otočenie sa na druhý bok. Ráno horúčky klesli na 38,5 stupňa, ale lepšie mi nebolo. Únava bola strašná! Bolesti hlavy akoby vás niekto do nej v noci tĺkol kladivom. Jesť som vládala len malé kúsky jedla, inak mi hneď bolo na vracanie. Ešteže piť som mohla. Do rána som vypila 3 litre tekutín, čo mi trochu zlepšilo stav.
Do odletu sme mali ešte 6 hodín a ja som pobalila a ledva vládala vyjsť z izby. S námahou som sa dovliekla do hotelového lobby, kde som sa zvalila do gauča a odmietla sa pohnúť.
Výsev pri horúčke Dengue…Mala som o niečo slabší, myslela som si, že je to z opálenia alebo z antibiotík.
„Dobre, ty tu seď, donesiem ti jesť, poprechádzam sa sám. Oddýchni si a až potom pôjdeme,“ uzavrel manžel. Vtedy som sa rozplakala, že si proste neviem predstaviť, ako pôjdem domov a že to určite nezvládnem. „Čo budeme robiť, ak v lietadle odpadnem? Kde tam zoženieme pomoc? A ako vydržím vôbec toľko sedieť?“ plakala som a manžel nevedel, čo povedať.
„Je to len úpal,“ opakoval. Šiel mi zohnať niečo na raňajky a ja som sa zatiaľ snažila dať psychicky dokopy. Nič mi nie je, opakovala som si, je to len úpal alebo zápal dutín. To zvládnem. Spolu s raňajkami som zhltla ďalší Nalgesin a o dve hodiny som vládala presunúť sa na letisko. Vtedy som ešte netušila, že choroba sa prejavuje tak, že 2 -3 dni sú horúčky, potom deň-dva kľud a horúčky sa zopakujú. A akurát v čase toho kľudu sme leteli domov. Cestu som teda celkom zvládla, až som si myslela, že všetko je za mnou a už bude len dobre.
Doma som odpadla do postele a spala od piatej poobede do deviatej ráno bez prestávky. Viem, že manžel na mňa niečo hovoril, ale nebola som schopná odpovedať, ani sa prebrať z mrákot, tak to vzdal… Celú noc som mala teplotu 38, ale bola som rada, že som konečne doma.
„Vieš čo, musíme ísť asi na pohotovosť,“ povedala som mu v nedeľu ráno. „Toľko spím a stále som unavená, bolia ma kĺby, nevládzem chodiť, len šúchať nohami, celá som akoby som chodila vo vode, také je to čudné.“
Moc sa mi nechcelo, ale chcela som už konečne vedieť, čo sa deje. Na troch pohotovostiach ma odmietli s tým, že nejde o život ohrozujúci stav a teda ma neošetria. Napokon boli ochotní zobrať ma na Klinike infekčnej a geografickej medicíny (cudzokrajné choroby), kde mi urobili rentgen pľúc, dutín, vzali krv.
„Musíme vás hospitalizovať, máte veľmi málo bielych krviniek,“ vraví mi doktorka. Človek by mal mať 4000 až 10000 bielych krviniek, ja som mala 1800. To znamená, že telo nevládze bojovať so žiadnou chorobou a mohla by som zomrieť aj na trochu ťažšiu chrípku. To ma vystrašilo. Veľmi sa mi nechcelo znovu ležať na tej istej samotke, kde som v lete strávila tri týždne so zápalom mozgových blán. Ale zľakla som sa a tak som súhlasila.
Ráno mi doktorka zmerala tlak a hovorí: „Viete, keď máte tú horúčku Dengue, vtedy je normálne, že nemáte biele krvinky, aj krvné doštičky zvyknú klesnúť.“
„Čo mám?!“ pozerala som na ňu ako vyoraná myš.
„Horúčku Dengue. Nikto vám to nepovedal? Už pri prijatí sme vám robili test na maláriu a Dengue, a Dengue vyšla pozitívne.“
To som teda nevedela… Ale konečne mi bolo jasné, prečo som tak strašne unavená, prečo ma svrbí celé telo a točí sa mi hlava. Horúčky našťastie konečne prestali.
Takže zopakujme si príznaky: Vysoké horúčky, aj nad 40 stupňov, triaška, bolesti kĺbov, hlavy, hrozná únava, svrbiaca červená koža. Horúčka Dengue sa nelieči, nie je na ňu liek, je potrebné ju vyležať, počkať kým ustúpia opuchy, klesne teplota, zvýši sa počet bielych krviniek a môžete ísť domov. Rekonvalescencia by mala trvať niekoľko týždňov, niektorí ľudia však mali pocit únavy aj po pár mesiacoch.. Na Slovensku som bola asi 20 prípad s horúčkou Dengue.
V nemocnici som si poležala 6 dní. Dávali mi lieky na to hrozné svrbenie a pichanie tela, prsty som mala mierne opuchnuté, koža napuchnutá a červená. Dostala som aj diétu, lebo mi stále nechutilo jesť, a sledovali ako mi rastú biele krvinky. Po stúpnutí nad 4000 ma pustili domov s tým, že sa mám ešte šetriť.
Na záver dobrá a zlá správa:
Dobrá správa: Horúčka Dengue má 4 poddruhy, jeden z nich som mala a ten už nikdy nedostanem, som voči nemu už imúnna.
Zlá správa: Ak dostanem hociktorý z tých troch ďalších poddruhov, choroba bude mať oveľa horší priebeh a hemoragickému krvácaniu sa nevyhnem… Takže – repelent, repelent a ešte raz repelent. Dlhé nohavice ako ochrana proti štipnutiu komárom.
No a na záver moje predsavzatie: prestať už zbierať exotické a čudné choroby, a byť zdravá!
