Bolo šťastím, že som túto ponuku využila – rok na to sa totiž už do Venezuely nedalo kvôli zlej politickej situácii ísť. Aj v čase, keď som tam bola, to nebolo s ekonomikou Venezuely dobre – hotely prestávali fungovať, lebo nemali dostatok turistov (v jednom z nich bol na stenách nápis, že do jedálne nemáme nosiť zbrane) a situácia v krajine upadala.
Domáci sa nám turistom sťažovali, že už rok a pol nemali mlieko, asi rok toaletný papier. Benzín síce bol a nesmierne lacný (plná nádrž do dodávky za 20 centov!), ale muselo sa na neho čakať niekoľko hodín v niekoľko sto metrových kolónach. Počas cesty cez Venezuelu nás prepadli ale len raz – natiahli cez cestu reťaze a donútili nášho šoféra zaplatiť mýto – našťastie to nebola veľká čiastka, ale ako „program“ to bol parádny.
Raz sme cestovali s domorodcami v podpalubí malej miestnej loďky – oni sa pozerali na nás a my na nich. Usmievali sa. Pri čakaní na loďku (meškala len asi hodinu), som si totiž s nimi zatancovala a im sa to nesmierne rátalo. Keď som vytiahla gopro na dlhej tyčke, polovica z nich nevládala udržať smiech. Napriek zlej situácie v krajine boli vo Venezuele láskaví ľudia (až na tých, čo kopali túlavých, na kosť vyhladovaných psov, tých som neznášala), príroda bola neskutočná, stolové hory a Roraima úžasné! Videla som aj najdlhší vodopád sveta Salto Angel a kúpala sa s Indiánom, ktorý mi bol po prsia – a to som naozaj nízka 🙂 Cesty boli prázdne, na rieke Orinoko naozaj v loďkách plávali nahé domorodé deti na loďkách, a ich rodičia bývali v chatrčiach na koloch, presne ako v cestopisných filmoch.
Bola to jedna z najkrajších dovoleniek, aké som absolvovala. Možno práve preto, že tam bolo tak nesmierne málo turistov, hoci krajina má naozaj čo ponúknuť. Ak to bude možné, rada by som sa tam raz vrátila a vystúpila na Roraimu.