„Mnohé hotely a cestovné kancelárie ponúkajú na dovolenkách tzv. fakultatívne výlety za príplatok. Osobne sme pár z nich vyskúšali, ale nikdy nestáli za veľa. Najprv turistov zbierajú do autobusu z rôznych hotelov, a niekedy to trvá pekne dlho – aj dve hodiny. Potom, keď sú všetci poznávania chtiví turisti na palube, odvezú vás na miesto určenia, kde sa povinne sa odfotíte pri pár turistických atrakciách. Niekedy vás odvezú aj do tvz. výrobní, kde sa vyrába víno, sošky, tkané textílie a pod, za predražené ceny, akože od domácich. Tie musíte povinne obdivovať, kým vás autobus zase nevyzdvihne. Rovnako obedy bývajú väčšinou v jednej vybratej a vopred dohodnutej reštaurácii a vy nemáte možnosť výberu, kde sa chcete ísť najesť.
Aj preto ak nemusím, na podobné povinné jazdy za predražené peniaze nejdem. Na pláži často predáva svoje výrobky veľa domorodcov a ja som zistila, že výlety s nimi bývajú oveľa zábavnejšie. Cestovné kancelárie to síce často neodporúčajú, pretože samozrejme chcú, aby ste si zájazd kúpili cez nich, ale ja som bola viackrát a vždy to bolo fajn.
Rybačka s domorodcom v Senegale
Napríklad v Senegale som oslovila chlapíka na pláži, ktorý predával šatky. Spýtala som sa ho, či nevie o niekom, kto by nás vzal na ryby.
„Na ryby?“ spýtal sa prekvapene. Zjavne mu nešlo do hlavy, ako nás môže zaujímať niečo tak obyčajné.
„Áno, na ryby,“ odpovedala som. Rukou ukázal na turistickú loď s parádnou výbavou a nastúpenými turistami.
„Nie, to nie,“ odvetila som mu. „Veľa ľudí, dokonalé vybavenie – nuda.“
A tak sa ponúkol on. Na druhý deň nás čakal o piatej ráno pred hotelom s kamarátom a vratkým člnom, do ktorého tiekla voda. To bol ale zážitok! Zaviezol nás loďou poriadne ďaleko od pobrežia, pričom som cestou z vratkého dreveného člnu vedierkom vylievala vodu. Aby reč nestála a aby sme sa teda nepotopili. Vo chvíli, keď sme už nevideli pobrežie, nám nebolo všetko jedno. To nedoplávam, ani keby som sa ako snažila!
„Ideme až na Kapverdy?“ spýtala som sa, tváriac sa prekvapene.
„Yes, yes,“ pridali sa so smiechom.
O chvíľu sme napokon zastavili a dali nám do rúk silony s kúskami kreviet. A začali sme loviť. Krásne zelené ryby, ktoré akoby škŕkali a spievali, farebné rybičky, strieborné. Domorodci ich hádzali na dno člnu, kde bola voda, takže ryby boli v pohode. Ale nám ich bolo ľúto. Keď sa nám zdalo, že ich je už veľa, potajomky sme ich s mužom z člna vyhadzovali a sprisahanecky sa na seba usmievali.
Po rybačke sme mali ísť na hotel, ale domáci nás viezli člnom kdesi úplne inam.
„Kam ideme?“ opýtala som sa nervózne.
„Ku mne domov,“ odpovedal.
Trochu sme sa zľakli, lebo taká dohoda nebola, ale na druhej strane sme chceli vidieť, ako domáci žijú. A tak sme prišli k pobrežiu, vyložili vedrá s rybami a okolo nás sa zbehli deti, ktoré kričali od radosti a odnášali ryby rukami alebo vo vedrách do domov. Manžel pomáhal domorodcom vytiahnuť čln z vody. Svorne ho vytlačili ako jeden tím. Bolo to super. Domáci nám s hrdosťou ukázal svoj dom. Bol murovaný, ale bez okien, len s otvormi. V jednej izbe spali, a mali tam natiahnutý špagát na ktorom mali oblečenie, pretože nemali skriňu. V druhej izbe bola kuchyňa s pár skrinkami, v ktorých mali deti výkresy do školy, školské aktovky, a kde aj deti na zemi v noci spali na matracoch.
Pri dome bolo ohnisko a okolo neho ďalšie domy, v ktorých bývali príbuzní – brat, sestra, rodičia. Celá široká rodina bývala pospolu okolo ohniska. Ženy sa hneď pustili na našu počesť variť ryby. Potom nás pozvali do kuchyne a naložili nám ryby na jeden veľký spoločný tanier.
„Bez príboru,“ upozornil nás domáci. „U nás sa je len rukami.“
A tak sme jedli rukami z jedného taniera spolu s ním 🙂 Ryby boli veľmi chutné. Ženy a deti nejedli – len domáci čo šiel s nami na ryby, a my. Mysleli sme, že deti asi jedia vonku. Aké bolo naše prekvapenie, keď to, čo sme nezjedli, dali deťom. Keby sme to boli vedeli, zjeme len rybičku dve.. alebo nepustíme tie, čo sme chytili…
Ženy a deti jedli vonku a len to, čo ostalo
Domorodec bol s rybačkou veľmi spokojný, lebo nielenže sme mu zaplatili, ale všetky ryby, čo sme nachytali, sa rozniesli po dedine a nakŕmili veľa ľudí. „Slovák je najlepší rybár,“ pochválil nás.
Potom nás odprevadil pešo asi päť kilometrov na hotel po pláži, my sme mu zaplatili – nedávajte peniaze vopred, potom sa môže stať, že domorodci neprídu – a poďakoval sa. A my sme mali nielen zážitok, ale aj neskutočný pocit spokojnosti, že sme aspoň trošku pomohli nakŕmiť pár hladných krkov.
Plávanie s delfínmi na Zanzibare
Na Zanzibare nám tiež nedoporučovali ísť s domorodcami na akýkoľvek výlet. „Nášho sprievodcu nedávno večer prepadli a zbili, pravdepodobne Somálci,“ vysvetľovala nám delegátka. Premýšľali sme, ale napokon sme sa rozhodli to risknúť. Nepôjdeme predsa na výlet v noci, ale cez deň a preto by to malo byť bezpečné.
A tak sme sa vybrali na kúpanie s divými delfínmi v mori na druhý koniec ostrova. Ráno pre nás prišla nie príliš dôveryhodne vyzerajúca dvojica, ale nastúpili sme. Chvíľu bolo ticho a potom sme zistili, že je nejaký problém.
„Nie je benzín,“ vysvetľovali nám domáci. Na ostrove totiž často meškajú dodávky paliva.
V praxi tankovanie vyzeralo asi tak, že ste prišli k pumpe, zatrúbili alebo zakričali na predavača. Ten vyšiel von, pokrčil plecami a ukázal rukou, že nie. Takto sme to zopakovali asi na piatich pumpách. Nie, nie nie.. benzín proste nebol. A tak naši domorodci tiež pokrčili plecami a rozhodli sa ísť.
A, samozrejme, sa stalo, čo sme predpokladali. Kdesi uprostred ostrova nám došiel benzín.
„Čo teraz?“ pozreli sme na seba zúfalo.
„No problem! Hakuna Matata!“ zakričal jeden z domorodcov a napchal nás do práve prichádzajúceho autobusu s domácimi. Vyzerali sme tam asi ako päsť na oko, ale každý sa tváril, že je to ok. Druhý domorodec zmizol s bandaskou kdesi medzi palmami.
„Prídem za vami,“ zakričal a tak sme sa viezli a čakali, čo z toho vylezie.
Deti v Afrike často bežia za autami a dúfajú, že im turisti niečo vyhodia – cukríky, mince. Nie kvôli tomu, že by vyslovene žobrali, ale je to pre niečo ako zážitok, a sú zrejme zvyknutí, že od turistov niečo dostávajú.
Autobus nás nakoniec zaviezol na pobrežie. Tam sme stretli druhých Slovákov, ktorí tiež čakali na čln na delfíny. Myslela som si, že to bude ako v Chorvátsku – sľúbia vám delfíny, ale v skutočnosti sa len budete plaviť na prepchatej lodi, kde nebudete mať ani miesto na sedenie, a žiadneho deflína neuvidíte.
Ale bola som prekvapená. Domorodci sa medzi sebou dorozumievali mobilmi, a vymieňali si informácie, kde naposledy videli delfínov. A naozaj sme sa onedlho ocitli v roji divých delfínov!
„Ideme? Môžem skočiť do mora,“ spýtala som sa nadšene, ale nikto nereagoval. V ten deň boli naozaj veľké vlny a nikomu sa do vody nechcelo. Ale nebola by som to ja, keby som sa s nadšením nevrhla do vĺn. Myslela som, že sa deflíny budú o mňa zaujímať, nebodaj sa so mnou hrať, ako ukazujú vo filmoch. Ale len pomaličky mizli do hlbín a nevšímali si ma. Skočili sme ešte párkrát, bolo super ocitnúť sa v hejne delfínov a plávať medzi nimi. Niektoré boli blízko, aj pol metra pri mne. Zážitok naozaj stál za to.
Na výlete sme urobili len jednu chybičku. Časť zálohy sme dali domorodcom vopred a tak keď pre nás prišli – už s natankovaným benzínom, bohvie odkiaľ, jeden z nich bol už poriadne „spoločensky unavený“. Netuším, či hulil alebo sa opil, ale tváril sa, že číta noviny. Položil si ich na tvár a celú cestu k hotelu spal. Neviem, či bol nalámaný aj šofér, lebo jazdil všelijak. Ale do hotela sme napokon šťastne dorazili plní ďalších zážitkoch.
S domorodcami v Keni
Aj v Keni sme sa odvážali na výlet s domorodcami,. Žiaľ, už si nepamätám kam, ale pamätám si, ako sme sa autom naloďovali na kompu, z ktorej práve vystúpilo asi päťsto čierných tvárí a všetci išli popri našom aute a pozerali sa na nás chladnými pohľadmi. Ale inak výlet prebehol v poriadku a domorodci splnili, čo nám sľúbili. Napokon, mnohí z nich žijú z turistov a nemôžu si dovoliť, aby sa im niečo stalo, ak chcú aj ďalších nahovoriť na výlet.
V Keni sa mi páčilo, ako sa snažili domorodci niečo zarobiť. Keď bol odliv, ukazovali nám rybičky uviaznuté v jazierka a za túto „prednášku“ si vypýtali pár drobných. Niektorí zase urobili z piesku hrad alebo zviera – a ak ste sa s jeho výtvorom odfotili, vypýtali si zato peniaze. A keď sme odchádzali domov, pýtali od nás ponožky, alebo topánky, či už pre seba alebo pre deti. Niečo sme im dali.
Snažili sa a neboli až tak vlezlí a nepríjemní, ako napríklad Tunisania, ktorí nás zamkli v obchode, nútili nás tkať koberec a nepustili nás, kým sme si ho aj nekúpili…
