Na túru sme sa dostali viac-menej náhodou, na internete som nenašla veľa informácií, ako sa tam dostať, alebo kde túra začína. Kvôli neskorému príchodu sme však museli zrušiť túru do národného parku Bako a tak sme mali voľný čas a rozhodli sa pozrieť poloostrov, kde sa nachádza kultúrna dedinka.
Celú cestu sme pred sebou videli majestátny kopec a skoro na konci cesty sme zrazu pri škaredej budove akejsi elektrárne objavili vstup na horu, počiatočný bod výstupov.
Vchod na túru je vedľa akejsi elektrárne
Nadšení sme sa tam išli pozrieť a našli búdku s WC a rangerom, ktorý nám ukázal dve trasy, ktorými sa môžeme vybrať. Museli sme sa zapísať do knihy, dostali sme aj mapku. Upozornil nás, že ak by sme šli na vrchol, máme o 15.00 ísť späť, aj keby sme dovtedy nedosiahli vrchol. Okolo 19.00 totiž rangeri kontrolujú registračnú knihu a ak niekto nie je odpísaný, údajne po ňom začína pátranie.
Vchod na túru, fotila som ho až večer po odchode z túry, preto je vchod zatvorený
Bolo mi čudné, že nás ujo na vrchol pustil, pretože na celom Borneo ste museli ísť na všetky túry a výlety so sprievodcom. Ale možno tým, že nám povedal, že na vrchol už ísť nestíhame, lebo je veľa hodín, zapísal nás len na malý modrý okruh k vodopádu a okolo späť.
Malý okruh k vodopádu alebo veľká cesta na vrchol
Hore to má byť údajne štyri hodiny hore a tri dole, a bol už obed. Navyše, túra je vraj náročná, posledné dve hodiny musíte používať najmä hornú časť tela – šplhať sa po lanách a rebríkoch. To mi ale nemal povedať, lebo ma to naštartovalo!
Rozhodla som sa, že na vrchol ísť skúsime. Reku, nahodíme rýchlejšie tempo a uvidí sa. Pôjdeme aspoň po druhý vodopád, alebo po nejaký výhľad.
Trasa k vodopádu a na vrchol je spočiatku spoločná – k vodopádu je žltá a na vrchol červená. Niekoľkokrát sme museli prebrodiť rieku, boli tam natiahnuté laná a bolo to zaujímavé, vyzuť sa a prečvachtať sa na druhú stranu.Jeden raz som sa aj šmykla a spadla parádne do vody, našťastie tam bol hneď kmeň stromu, cez ktorý som sa prevesila a tak som nebola úplne mokrá. Noha síce vyzerala dosť vykrútene a na rukách som mala modriny, ale nič mi nebolo. Pozviechala som sa a šla ďalej.
V dolnej časti musíte z času na čas prebrodiť rieku
Na mieste, kde sa trasy rozdvojujú, sme vybehli pozrieť ten prvý, väčší vodopád. Bolo to od rozdvojky len asi 10 minút chôdze, navyše vodopád bol veľmi pekný a pri ňom bol chodník v korunách stromov. Mierne rozpadnutý, čo mu pridávalo na kráse. Pofotili sme sa, a vrátili sa späť na hlavný chodník smerom na vrchol.
Chodník v korunách stromov, na obrázku vyzerá malý, ale bol vcelku vysoko aj dosť dlhý
Trasa začala stúpať, a keďže často prší a vlhko je veľké, šmýkalo sa a všade bolo aj dosť vody. Ale dalo sa ísť, len tá horúčava nás začala ničiť. Stále sme pili vodu, ale aj tak sme boli stále smädní a mokrí. Po prudkom stúpaní a držaní sa lana bola chvíľu mierna rovinka, a tak sme si vydýchli. Asi po 40 minútach cesty sme došli k nejakej značke že F1. Nevedeli sme, čo to je, ale reku, pôjdeme ďalej. Na trase sme stretli len jednu malú skupinku turistov, ktorí vyzerali dosť zničene a povedali nám, že k tomu druhému vodopádu je to ešte dosť dlho, a navyše ani nie je nejaký pekný. Keď idete na takej dlhej túre a sami, cítite sa miestami osamelo a strašidelne – aj to niektorých ľudí odrádza, aby na vrchol išli, a možno aj preto sa často chodí so sprievodcami. Zároveň je to ale jedinečný zážitok, ktorý nie všade zažijete 🙂
Stúpanie, brodenie, laná – zážitok je to parádny
Ešte stále sme boli v tom, že to nevzdáme, a tak sme šli ďalej. Po ďalších 40 minútach sme úplne mokrí a zničení prišli k značke F2. A tam bola KONEČNE mapka, podľa ktorej je vrchol až vo fáze F14, pričom napríklad F5 a F6 boli veru parádne ďaleko od seba. (Neskôr sme zistili v národnom parku Bako, že niektoré mapky na Borneu vôbec nemajú skutočné vzdialenosti, takže ak bol vyznačený napríklad dlhý úsek, mohol byť len 5 minútový). Možno to bol aj tento prípad, ale keďže po celú dobu sme nikoho nestretli, čo bolo trochu strašidelné, minula sa nám voda a vrchol bol ďaleko v nedohľadne, rozhodli sme sa vrátiť.
Tabuľa, kde je napísané koľko F chýba k vrcholu. My sme dosiahli len F2
Náš tip pre dosiahnutie vrchola:
1. začnite hneď skoro ráno, kým ešte nie je až tak šialene teplo
2. ak ste potivý typ, zoberte si veeeľa vecí na prezlečenie, ale budete suchí len chvíľu
3. Na zdolanie vrcholu potrebujete kondičku, ale tiež vedieť dobre zvládať horúčavy
4. Zoberte si repelent proti komárom, keďže ja som na Borneu chytila horúčku Dengue.
5. Túra na Santubong trvá asi 8,5 až 9 hodín, a je dlhá 11 kilometrov (teraz som si nie istá či tam alebo späť, ale myslím, že len tam), pripravte sa na to, že bude trvať pár hodín.
Aj takúto červenú vodu sme cestou videli
Návrat späť
Cestou späť sme teda absolvovali už spomínaný okruh okolo toho väčšieho vodopádu, ale išli sme dosť dlho a celou cestou nebolo nič úžasné, len sme videli jednu opicu. Ak sa teda nechcete zbytočne prechádzať, môžete sa vrátiť tou istou trasou, ako ste prišli, a nie ísť okruhom.
Vodopád bol pekný, ale kamene sa dosť šmýkali a voda bola trochu žltá
Po návrate na stanicu sme sa odpísali a utekali do najbližšej dedinky dokúpiť zásoby vody a jedla. Opäť sme tam boli jediní bieli a s veľkým záujmom nás obslúžili, aj si nás poprezerali. Západ slnka sme zastihli neďaleko kultúrnej dedinky, kde si všetci domáci fotili more, pili drinky a jedli v bufete (boli veľké vlny, nikto sa nekúpal). Niekedy sa nám zdalo, akoby niektorí domáci videli more prvýkrát, lebo mnohí sa strašne tešili a výskali pri tom.