Zimný výstup na Ďumbier z Trangošky

Na raňajky sme zhltli niečo malé s tým, že po príchode na miesto (boli sme ubytovaní asi hodinu cesty od začiatku výstupu) si dáme niečo v Trangoške a začneme výstup. Zaparkovali sme pri smerovníku na trasu, ale našli sme tam len dve chaty, jedna sa rekonštruovala a druhá bola zatvorená.

Boli sme teda nútení začať výstup s hladným bruchom (ako sme neskôr zistili, na smerovníku síce bolo napísané smer Trangoška – Štefánikova chata – Ďumbier, ale bol to zavádzajúci údaj, chata sa zrejme nachádzala ešte pred smerovníkom, cca 100 metrov pod nami).

Trasa začína dole v doline

Výstup začal pekným zasneženým chodníkom v úžľabine dvoch kopcov popri potôčiku. Najprv bolo stúpanie mierne. Postupne sa trasa odklonila od potôčika a stúpanie začalo byť strmšie. Celý čas sme sa museli uhýbať lyžiarom, ktorí trasu vyšliapali s lyžami, aby sa po nej potom mohli spustiť. Na chodníku však bol ľad, bol úzky a strmý, a miestami mali problém vybrať zatáčky aj skúsení lyžiari. Párkrát to vyzeralo na škaredý pád, ale všetci to napokon ustáli.

Tento úsek mi dal najviac zabrať. Kúsok od Štefáničky

Pár turistov sa spúšťalo aj po zadku, a nabrali aj peknú rýchlosť. Neviem, či by som nabrala odvahu ísť dole zadkom po strmom kopci, pričom z chodníka trčia miestami kamene 🙂 Ale oni s tým problém nemali, niektorí sa aj natáčali na video 🙂

Napriek tomu, že povrch bol zľadovatený, veľa ľudí išlo na výstup aj bez mačiek. Dva kroky hore, jeden dole, ale išli. Nepomerne horšie sa im však muselo ísť nadol, keďže sa im veľmi šmýkalo. Povedzme, že v tejto časti sa s trápením a námahou dalo ísť aj bez mačiek, ale od Štefáničky po vrchol Ďumbiera sa išlo po holom kopci so zľadovatelým povrchom, takže ak by ste sa šmykli, kĺzali by ste sa až nadol. Myslím, že asi tak týždeň po našom výstupe tam aj jeden turista takto padol..

Posledný úsek stúpania k Štefánikovej chate bol vysiľujúci, a tým, že sme nejedli, sa mi už nepekne krútila hlava. Jedna pani z Maďarska, ktorá stúpala na snežniciach, napokon od únavy aj odpadla do snehu. Ale po pár minútach sa pozbierala a šla ďalej 🙂 Výstup k chate nám trval asi dve hodiny a pol, šikovní turisti ho zvládnu aj za hodinu a trištvrte.

Dosť toho bolo! oddych, povedala si maďarská turistka

Napokon sme ho zdolali, ale Štefáničku chatu sme nevideli. Už sme sa zľakli, že ani tú nenájdeme, resp. bude zatvorená. Ale skrývala sa za kopcom vpravo, bolo z nej vidieť len komín a podľa toho sme ju našli.

Treba odpratať sneh? No dobre, pomôžem

Na chate sme sa konečne najedli a posilnili horúcim čajom a jedlom. Turisti si pochvaľovali počasie – bola nádherná modrá obloha a nefúkol ani vánok, čo vraj na Ďumbieri býva výnimočné. Tak sme si to užívali, kým sa dalo. Manžel už nechcel ísť ďalej, že ma počká na chate. Skontrolovala som mobil, mala som ešte na 60 percent nabitú baterku, a do západu slnka chýbalo ešte asi 40 minút. Ísť, či neísť, to je otázka?

Však tie dva kopce za mnou vyzerajú ako bradavky?

Samozrejme, že vyhralo moje dobrodružné ja, hlavne keď pán vedľa mňa vyhlásil, že si to vybehne na vrchol – behom. Tak takúto kondičku ja ešte nemám, ale vravel mi, že by som to mala stihnúť. Vyšla som teda zo Štefáničky a začala stúpanie k vrcholu Ďumbiera. Išlo sa mi ťažko, kopec bol strmý a zadýchavala som sa. Naplánovala som si to teda tak, že idem od tyčky k tyčke (tie, čo sa zapichávajú do snehu, aby človek videl trasu).A tak som šla od jednej k druhej, vydýchala sa, a opäť k ďalšej.

Posledné veľké stúpanie pred vrcholom

Napokon sa mi podarilo najhorší úsek zdolať, ale znervózňovalo ma slnko, ktoré sa tvárilo, že už-už chce zapadnúť. Naokolo mňa žiaden turista, hoci predtým som videla asi piatich pred sebou. Pán, ktorý si to vybehol na vrchol, už bežal dole. Nechápem, ako mohol bežať, ja som sa bála po tom ľade aj chodiť, hoci som mala mačky 🙂

„To dáte,“ povzbudzoval ma, „už to nie je ďaleko.“

Od jednej tyčky v druhej. Tie kamene na vrchu, to je začiatok vrcholu Ďumbiera, kríž ešte nevidno.

V tejto časti som vrchol nevidela, ale predo mnou už nebolo veľké stúpanie, skôr jedna rovinka s jedným kopčekom. Ísť, či neísť – to je otázka po druhé..Pozrela som na hodinky – mobil mal zrazu len 5 percent. V tej zime sa proste vybil. Na zostup nám teda zostal len druhý mobil, ktorý sa tiež mohol vybiť a ohroziť náš zostup potme. Čelovku sme inteligentne zabudli v aute…

Slnko už pomaly zapadalo za obzor a ja som stále pozerala na cestu pred seba a rozhodovala som sa. Vôbec som nevedela určiť, za ako dlho by som došla na vrchol. Odhadovala som to na 20 minút. Napokon som sa teda 20 minút od vrcholu rozhodla pre zostup, aby sme mohli ísť ten strmák ešte trochu za šera a zvyšok už prebehnúť so svietiacim mobilom v ruke.

Stmievalo sa rýchlo, musela som sa rozhodnúť, či ísť ďalej

A napokon som aj dobre urobila. Kým by som došla na vrchol, mobil by sa mi vybil, a slnko by zašlo. A keď som začala klesať smerom k Trangoške po tom ľadovom kopci, šlo sa mi veľmi zle. Každá malá chyba mohla znamenať šmyknutie sa do doliny. Nikde nikoho, len ja a ľad, šla som teda pomaly.. Do Štefáničky som došla ešte za šera, hneď som zmobilizovala manžela a ponáhľali sme sa dole.

Už sa stmieva, ale niektorých turistov to neodradí

Prvú polovicu trasy sme šli ešte za akého-takého svetla, druhú už za tmy, ale napokon sme šťastne došli na parkovisko. Mrzí ma, že som vrchol nedosiahla, ale lepšie je mať zdravý rozum a nesiliť to – napokon, aspoň mám dôvod ísť na Ďumbier opäť 🙂

Posledný úsek cesty sme išli potme

Dĺžka trasy: S oddychom, fotením, uhýbaním sa lyžiarom sme prišli po Štefáničku za dve a pol hodiny. Od nej mi to trvalo 40 minút vyšliapať najväčší strmák. Po vrchol to bolo ešte ďalších asi 20 – 30 minút v závislosti od vašej kondície a terénu (v blate a ľade sa ide pomalšie). Naspäť sme išli asi dve hodiny a čosi…

Alternatívna trasa výstupu na Ďumbier:

1. lanovkou z Chopku na hrebeň a potom po hrebeni k Ďumbieru, cca 9 km – mapa: https://goo.gl/Jz9h

Galéria k výstupu na Ďumbier: