Ako som sa dočítala, na Kriváň sa dá vystúpiť zo Štrbského plesa (cesta cca o 2 až 3 hodiny dlhšia, ale zase menej strmá), alebo z Troch studničiek (cesta kratšia, ale zato strmšia).
Ja som sa napokon rozhodla pre trasu od Štrbského plesa, a na začiatok to bolo fajn, hoci na konci som už zúfala, že cesta nemá konca 🙂 Výstup sme začali o siedmej ráno, čo bol môj najskorší termín na túru, aký som kedy dala. Celý deň predtým bolo zamračené, a aj na dnešný deň hlásili dážď. To však hlásili aj na deň predtým, a nepršalo, tak sme sa rozhodli to risknúť.
Cesta začínala od Štrbského plesa
Prvá polhodinka bola výborná – takmer rovná a široká cesta, nikde nikoho (kde sú tie davy turistov na Kriváň? Veď je sezóna!). Už som si aj vravela, že som asi mala pozrieť hlásenie Horskej služby, či nevydali nejakú výstrahu, že na Kriváň sa ísť nemá, lebo budú búrky. Potom sme však stretli „až“ jedného človeka, a tak sme vedeli, že aspoň ktosi s nami na Kriváň predsa len ide.
Po prvej polhodinke začalo jemne a vytrvalo pršať. Prevládla v nás pesimistická nálada – z výstupu asi dnes nič nebude – tipovali sme na 80 percent. Kým sme však došli k Jamskému plesu (cca hodina pätnásť), prestalo pršať a trochu aj vyšlo slniečko. Nad nami sa zjavila krásna dúha a my sme spokojne vydedukovali, že to je šťastné znamenie, že naša túra bude úspešná 🙂 Naše šance na zdolanie vrcholu Kriváňa sme zvýšili na 50 percent 🙂
Končiaci chodníček nad kosodrevinou, ďalej už je len vrchol a hmla
Pomaly sme začali stúpať chodníčkom cez kosodrevinu a stretli sme prvých ľudí, čo sa vracali dole – priateľov Čechov.
„Vyšli ste až hore?“ pýtali sme sa so širokým úsmevom.
Odpoveď ale bola: „Nie, hore strašne fúkalo a pršalo, tak sme to takmer pred koncom vzdali.“
Ajaj, naše nádeje opäť poklesli. Opäť úplne sami sme stúpali hore, až nás po chodníčku dobehla partia asi šiestich Slovákov, odhodlaných na výstup za každých okolností. „My sme sa rozhodli, že tam proste dnes vylezieme, a hotovo!“ zvolali veselo a my sme plní nádeje šlapali za nimi.
Naše šance opäť stúpli. Lesíkom stále sa zmenšujúcej kosodreviny sme šliapali nahor asi dve a polhodiny. Cestou späť sme stretli asi desať ľudí, ktorí sa už o výstup pokúsili. Všetci nám povedali, že to kvôli silnému vetru a zime vzdali. Pozreli sme sa okolo seba – po žiadnom vetre ani chýru ani slychu.
„Počkajte, keď vyjdete na hrebeň, ten nebudete krytí, ako tu v lesíku,“ upozornili nás.
Rázcestie, od ktorého je to ešte niečo vyše hodiny
Skľúčene sme teda stúpali nahor a naše šance na dobytie vrcholu sa opäť znížili. Keď sme prišli k rázcestiu, kde sa stretáva chodník zo Štrbského plesa s chodníkom od Troch studničiek, začal silný nárazový vietor. Miestami ma naozaj takmer zhodilo alebo vychýlilo z cesty. Ale stále nepršalo, čo bolo fajn.
V tom čase sme začali stretávať prvých ľudí, ktorí sa vracali z vrcholu.
„Jasné, je tam kopa ľudí, prečo by ste tam nedošli, choďte ďalej. Už to nie je ďaleko, tak hodinka a niečo,“ povedal nám jeden milý pán. Pozrela som na hodinky: výstup sme začali o siedmej ráno a bolo niečo po dvanástej. Keďže posledná časť je strmá, vedeli sme, že bude trvať dlho, aj keď je úsek dlhý len približne 800 metrov.
Od tej doby takmer všetci, ktorých sme stretli, už povedali, že vrchol dosiahli. Len informácie o tom, ako je ďaleko, boli zmätočné.
„Tak 15 minút a ste tam!“ povedala nám veselá slečna.
„No, to máte na 45 minút a bude to stále len a len horšie,“ povedal nám pesimistický Čech.
„Chvíľu ešte pôjdete a keď začne tá štvornožková časť, tak to už bude len desať minút,“ prezradil nám ďalší.
Štvornožková časť? No pekne. Do toho ešte pridali informácie o akomsi žľabe, kde veľmi fúka a je klzko. Asi traja ľudia povedali, že si na žľab netrúfli a vrátili sa len päť minút od vrcholu.
Dohodli sme sa, že sa už radšej nikoho pýtať nebudeme, lebo každý nám povie niečo iné. Že proste vojdeme do tej hmly a pôjdeme, kým budeme vládať. A keď nebudeme, proste sa otočíme.
A tak sme pomaly stúpali asi 45 minút nahor, preskakovali kamene, hľadali schodné miesta, občas bojovali s vetrom. Pomaly to odsýpalo a prešli sme aj toľko obávaný trojmetrový žľab. Nebolo to také hrozné, ako sme čakali. Pomaly sa dalo vyliezť, ale uvedomili sme si, že horšie to bude nadol.
„Ja už vidím kríž!“ kričal niekto nad nami.
„Fakt? Neverím,“ zúfal si, aj sa tešil, môj manžel.
Dali sme to! Pokorili sme Kriváň! My a dvojkríž na vrchole.
A naozaj, o pár minút sme tam boli. Naokolo všade hmla, žiadne výhľady – ale! Nepršalo, NEFÚKALO (hoci všetci nám hovorili, ako na vrchole hrozne fúka) a napokon, aspoň som nevidela tú hĺbku pod sebou a nemusela sa báť. Boli sme šťastní ako blchy, že sme to napriek všetkým tým negatívnym rečiam viac – menej v pohode a rýchlo dali.
Bola jedna hodina a my sme začali klesať.
To bola naozaj tá horšia časť. Človek nevedel, či liezť bruchom ku skalám, alebo chrbtom, šmýkať sa po zadku – zvolila som poslednú možnosť. Štvornožková časť mi trvalo veľmi dlho, lebo mávam problémy s rovnováhou, preto som šla extrémne pomaly s heslom „hlavne bezpečne!“
Nepríjemná kameňová časť, na jej konci smerom nahor sa lezie štvornožky
Potom sme sa už pustili chodníkom k rázcestiu. Tam nás chytil druhý dážď/isko, spolu s vetrom. Ale to mi už nevadilo – vrchol som dala a to bolo to podstatné! Cesta mi pripadala dobrodružne – konečne som vedela, ako sa asi cítia horolezci, keď na horách bojujú s vetrom a dažďom. Po asi pätnástich minútach vietor utíchol a opäť vyšlo slniečko, ktoré odkrylo krásne výhľady. Hmla totiž začínala až od rázcestia, na ktoré sme vzápätí došli.
Náš ďalší cieľ bol dôjsť až po kosodrevinu, kde by už nemalo fúkať, a prezliecť sa. Cesta sa nám zdala dlhá: „Toto všetko sme prešli?“ kývali sme neveriacky hlavou.
Z časti nad kosodrevinou boli pekné výhľady, vyššie bola hmla
V kosodrevine sme si dali suché veci a pokračovali nadol. Myslela som si, že cesta bude rýchla, ale.. osud mieni inak. Manželovi sa do polovice odlepili podrážky značkových tenisiek do terénu (hlavne, že sú značkové)! a tak musel ísť veľmi pomaly. Až v polke cesty sme stretli vybaveného pána, ktorý vytiahol horolezecké lano, odrezal z neho meter a manželovi podrážky priviazal lanom 🙂 No a vydržali až domov!
Z obavy, aby ho nerozbolelo koleno (cesta nadol býva zradnejšia, ako cesta nahor), išiel manžel dole veľmi pomaly. Cesta kosodrevinou sa nám zdala nekonečná a stále sme riešili, že tak dlho sme hore ísť nemohli! Napokon sme zdolali aj tento úsek, ktorý sa nám zdal asi najdlhší (údaje pre turistov hovoria o cca dvoch hodinách) a šťastne došli k Jamskému plesu.
Pohľad na hory je vždy nádherný
Odtiaľ to už bola prechádzka po rovine k Štrbskému plesu. No, prechádzka.. opäť to trvalo ešte nekonečnú hodinu dvadsať. Ale napokon sme boli v cieli, obaja hrdí, na to, že sme pokorili Kriváň. Veď sa aj hovorí, že každý správny Slovák má aspoň raz vystúpiť na Kriváň. Nuž, a teraz je už zo mňa hrdá Slovenka a z neho správny Slovák! Jupí!
Ak by som mala porovnať túru na Kriváň a na Rysy, tá na Rysy sa mi zdala akosi ťažšia, hoci všetci vravia, že to tak nie je. Nuž, možno som bola vtedy v slabšej kondícii, neviem. Ale porovnateľné sú podľa mňa rovnako. Aj na Rysoch bola posledná časť strmá a nepríjemná, a dole pod nami sa otvárali široké doliny a plesá..
Túru na Kriváň sme ukončili návratom do hotela o siedmej večer. Našim tempom s malými prestávkami to teda trvalo až dvanásť hodín. Ale nám to nevadilo, lebo na horách je dôležité ísť svojim tempom a nevysiliť sa. Najhoršie, čo môžete urobiť, je naháňať sa za niekým, kto vás ženie vpred. Vtedy síl ubúda oveľa rýchlejšie.
Na druhý deň sme mali trochu svalovicu a nad Kriváňom cez obed na malú chvíľu vyšlo slnko.
„To všetko som vyšiel?“ nechápal manžel pri pohľade dohora. „A oni teraz majú dobré výhľady, ach!“ hneval sa. „Mali sme ísť dnes!“
„Nie, veru nemali,“ odporovala som mu. „Náš výstup bol dobrodružný: zažili sme všetko: vietor, hmlu, slnko i dážď. Dnes by to bola nuda,“ uzavrela som debatu, spokojná s tým, že nám počasie aspoň dovolilo vyjsť hore, a nemusela som sa vracať nadol, ako prvýkrát od Rysov.
Pár dobrých rád pre turistov, čo nechodia pravidelne na také veľké túry (občasne, asi tak ako ja).
- pred výstupom si vygooglite počasie (inak, ja som pozerala štyri stránky a každá tvrdila niečo iné – od pravdepodobnosť zrážok 80 percent, až po pravdepodobnosť zrážok 5 percent).. Prípadne si pozrite aj stránku Horskej služby, či nevydala nejaké varovanie pre oblasť, do ktorej sa chystáte ísť
- zoberte si dostatočné množstvo tekutín (aspoň liter a pol vody na jedného, a jedla) – cestou na Kriváň nie je žiadna chata, bufet, pivo, klobásky, proste nič
- zoberte si veci na prezlečenie, ak by ste zmokli alebo sa spotili. Ja som mala so sebou tri tielka, dve tričká a dva pulóvre, a použila som všetky 🙂
- nezabudnite si pribaliť nepremokavú bundu, najlepšie s kapucňou, alebo pršipláť
- môžete ísť aj v teniskách (veľa ľudí išlo), ale ak bude pršať, budete v nich čľapkať
- nebojte sa požiadať o pomoc, ak sa bojíte v niektorom úseku, ľudia sú prevažne veľmi ochotní
- nekupujte si značkové tenisky, z ktorých sa vám odlepia podrážky kvôli troche dažďa 🙂
- Zíde sa vám aj teplá čiapka – ak budete mať mokré vlasy, zohreje vám hlavu
- Nezabudnite si zobrať papučky z hotela, pardon, turistickú obuv
- Foťte, a tešte sa z krásnych výhľadov a dobrej spoločnosti
p.s. ak ste aj vy zažili krásnu túru a máte z nej zápisy a fotografie, pošlite nám ich na adresu info@covidiet.sk, radi ich publikujeme, možno sa zídu ako rady pre ostatných