Počet orangutanov bornejských – ktoré tvoria samostatný druh a žijú na ostrove Borneo – klesol medzi rokmi 1999 až 2015 z 200-tisíc na 100-tisíc a druh sa dnes radí medzi „kriticky ohrozený“.
Prvé pocity z Bornea boli trochu zvláštne. Hoci sme boli ubytovaní vo veľkom hoteli v centre mesta Kuching, boli sme tam jediní bieli. Kde sú všetci turisti? Nechápali sme… Mysleli sme si, že budú na atrakciách a výletoch, ale aj tam bolo všade len zopár ľudí. Borneo bol akoby turistami opustený ostrov – všade boli len moslimovia, prípadne Číňania, a bielych turistov sme videli naozaj len veľmi málo. Cítili sme sa ako ohrozený druh a bolo to aj trochu nepríjemné. Až posledný deň pobytu sme narazili na štyroch Čechov, ktorí sa tu chystali stráviť Vianoce.
Domáci na nás po celú dobu pobytu ukazovali prstom, poštuchávali sa so slovami: „hen, bieli!“ a keď sme si mysleli, že ich nevidíme, pozorovali nás a otáčali sa z nami. Ak ste sa im ale pozreli rovno do očí, vždy sa veľmi pekne usmiali a pozdravili, ochotne vysvetľovali, ak sme sa niečo opýtali.
Nechýbala klasická otázka: odkiaľ ste? Jeden občas tmavšej pleti sa po odznení slova Slovensko hlboko zamyslel a potom sa nás spýtal: halušky? Skoro sme odpadli od prekvapenia, reku, áno, áno, halušky, to sme my 🙂
Za orangutanmi sme sa vybrali hneď na druhý deň po príchode. Prenajali sme si auto, ktoré stálo len cca 15 eur na deň (ak by sme šli na výlet cez cestovku, zaplatili by sme približne 60 až 100 eur na jedného!) a vyrazili. Semenggoh Wildlife Centre bol asi hodinku a niečo jazdy od Kuchingu. Cesty boli síce miestami aj dvojprúdové, ale prerábali každú chvíľu, a ešte na nich bol každý asi kilometer semafor s nekonečne dlho červenou, takže sa viac stálo ako išlo a priemerná rýchlosť bola 50 km za hodinu. Už mi bolo jasné, prečo sa Borneo nedá prejsť autom, ale musíme letieť..
Nič na tom, v centre písali, že je otvorené od 10.00 do 12.00 a potom od 14.00 do 16.00. Centrum však malo byť v rezervácii, ktorá mala byť otvorená. Ale ako sa často stáva, ujo Google mal nesprávne informácie a rezervácia bola zatvorená a keďže sme šli skôr, pomotali sme sa po okolí. A bolo to super, našli sme napríklad dedinku, do ktorej sa dalo ísť po moste na lanách, ale iba na skútroch a peši. Domáci mali autá odstavené pred dedinou. Žili tam v úplnej izolácii. Tiež sme našli schátrané turistické stredisko (šípka ukazovala vodopád, ale stredisko bolo už opustené, rozpadnuté, zarastené a bolo to mierne strašidelné ísť sa pozrieť na vodopád – čo bolo, samozrejme, super :-))
V Semenggoh Wildlife Centre sme mali šťastie – hneď po príchode nám zašušťal v kríkoch jeden orangutan, ktorý potom prišiel aj na kŕmenie a sedel vedľa nás na lavičke – cca meter odo mňa. Neskôr sme videli ešte jedného veľkého – ten bol od nás ale ďalej, a úplne nakoniec prišiel blízko aj obrovský statný samec, ktorý sa z ničoho nič rozhodol ísť medzi turistov práve vtedy, keď sprievodca vysvetľoval, že samec je práve v období párenia a je agresívny. Nastal zhon, sprievodca kričal go, go, go! a hnal nás všetkých preč od samca. Ľudia sa zhrčili (bolo nás tam asi 20, mnohí mali malé deti, ktoré pchali priamo k orangutanovi – nechápem ich odvahu!) do klbka a začali cúvať, samec však išiel stále po nás. Po 5 minútach napätia ho ale sprievodcovia vyhnali na lesnú cestičku, kde zmizol v džungli. Bol to silný zážitok a bola som rada, že sa nám ukázali až tri orangutany – podľa recenzií sa niekdy neukáže ani jeden, niektorí tieto rezervácie kritizujú, že sú len veľkou zoologickou záhradou, kde uvidíte možno 1 – 2 kusy orangutanov, ak máte šťastie. Domáci to odôvodňujú tým, že je to dobré, že to znamená, že orangutan má dosť jedla v lese a žije v prírode a nie je závislý od ľudí. Viac info o Semenggoh Wildlife Centre nájdete v tomto článku:
V Kuchingu sme navštívili ešte národný park Bako – ten príchod do parku, doslova hrôza! Všade smeti, špina, plastové fľaše, my dvaja a niekoľko domorodcov, ktorí nás ako vždy pozorne sledovali. Bolo to strašidelné a vôbec to nepripomínalo vchod do národného parku! A zvierat sme videli naozaj len zopár, viac info tu:
Ďalej sme si pozreli poloostrov, kde je Sarawak Cultural Village, a tam sme v plážovom bufete opät večerali ako jediní bieli turisti a vzbudili sme rozruch. Cestou tam sme narazili na miesto, odkiaľ sa dal robiť výstup na vrch Santubong. Keďže sme nevedeli, že je tam výstup možný (na Borneu väčšinou všade musíte mať zaplateného sprievodcu a bez neho ani krok), prišli sme tam neskoro, tak sme skúsili len výstup typu pokiaľ to dáme.. Neuveriteľná horúčava a hlavne to dusno však spôsobili, že nám po troch hodinách došla voda a tak sme sa vrátili. Výstup na vrch je naozaj celodenný a doporučujeme ho ísť skoro ráno, keď ešte nie je tak horúco a dusno. Kondička by nebola problém, ale to dusno bolo vražedné!
Po štyroch dňoch v Kuchingu sme odleteli do Gunung Mulu. Aké bolo naše prekvapenie, keď sme v lietadle boli len štyria cestujúci! Normálne sme sa báli odletieť. Našťastie let bol krátky a bez problémov, dokonca podávali aj jedlo – letušiak si priniesol pero a papier, a zapísal si, kto si dá čo jesť a o chvíľu nám to aj doniesol. Kufre nám z lietadla vyniesli a položili na starý stolík a bolo 🙂 V Gungung mulu môžete pozrieť najvyššiu jaskyňu sveta, prejsť sa po chodníkoch v korunách stromov (ale tie boli na Borneu pomerne časté), a tiež vyjsť na horu Pinnacles. Tam som chcela ísť, ale ako vždy, aj tu mi povedali, že môžem ísť len so sprievodcom, čiže za mastný poplatok, a že je to trojdňový výlet – aby ste si museli zaplatiť aj kemp a aby mohli pýtať viac peňazí. Keďže sme tam boli ubytovaní len 3 dni, nemohli sme tento výlet žiaľ absolvovať. Predpokladám, že práve v Gunung Mulu ma štipol komár, ktorý mi následne privodil horúčku Dengue.
Posledných 5 dní sme trávili v oblasti Kota Kinabalu. Vrchol Kinabalu, na ktorý sa snaží dostať veľa turistov, je „okupovaný“ jednou firmou, ktorá vyberá za túry poplatky. Musíte ísť, samozrejme, so sprievodcom, objednať sa aspoň polroka dopredu a zaplatiť približne 400 eur, aby ste na horu mohli ísť. K vstupnej bráne, ktorá zabezpečená masívnym kovovým plotom a strážnikom, ktorý púšťa len autorizované osoby, sa môžete dostať autom, ďalej vás už nepustia. Cesta k vchodu je dlhá 4 km a počas nej môžete absolvovať niekoľko túr. Trasy sú udržiavané, ale nikdy sme tam nikoho nestretli – predsa len, ženy v habitoch na túry asi nechodia a turistov tam bolo pomenej a keď už, chceli dať vrchol.. Samozrejme, keďže sa na výstup objednávate takto dlho dopredu, neviete vôbec, aké budete mať počasie. Musíte teda často ísť aj v daždi – veď už je to zaplatené. Aj tu samozrejme, za výstup na vrchol zaplatíte nekresťanské peniaze a výhľad nie je zaručený, keďže hora je často v hmlovom opare a vidieť ju len skoro ráno alebo za priaznivého počasia.
V Kota Kinabalu sme boli ešte odpočívať na pláži, na krásnom ostrove …. , čo bol celkom fajn výlet, ale aj tu si diktujú podmienky domáci: musíte si zaplatiť poplatok za loď, poplatok za použitie móla, poplatok za vstup na ostrov a môžete tam byť len do 16.00, pretože potom oni končia a idú domov. V celom Borneo mali zavedené, že domáci platia len pätinu z toho, čo vy – Non Malaysian platia päťnásobok za tie isté služby. Nič navyše nedostanete. Mám pocit, že sa to týka aj pobytov na hoteli, pretože takmer na každom hoteli boli domáci s hŕbou detí, ktoré vrieskali aj do druhej rána, trieskali dverami a naháňali sa na chodbách. Nikto im nič nepovedal, deti rástli doslova ako opice a tak sa aj chovali.. Každá rodina mala 3 až 5 detí, takže keď si predstavíte, že v každej izbe okolo vás je takáto skupinka, radosť oddychovať..
