Hneď na začiatku cesty ma prepadol Troll (t.j. prepadla som sa medzi skaly cez mach, ktorý prikrýval štrbinu medzi skalami), v dôsledku čoho som si silno narazila bedrovú kosť a mala obavy, či túru zvládnem. Ale zvládla som 🙂
V Nórsku v oblasti Stavangera sú tri turisticky najzaujímavejšie túry: výstup na Trolltungu (trolí jazyk, vyplazený zo skaly nad hĺbkou 1 km), Kjerag (skala, zavesená medzi dvoma útesmi, tiež vo výške 1 km), a Preikestolen, turisticky najobľúbenejšia túra v Nórsku. Prvé dve som úspešne absolvovala, tak som sa nevedela dočkať poslednej. Podľa príručiek malo ísť o ľahkú túru v trvaní asi 2 hodiny tam, a približne hodinu a pol späť. Túra býva vždy mimoriadne plná turistov, preto sme sa tešili, že vďaka korone ich bude menej – ale aj tak ich bolo vcelku dosť veľa.
Hmla na začiatku túry
Hneď na parkovisku (je platené, ale nie je to nič strašné), nás privítala takmer nepreniknuteľná tma. Nebolo vidieť doslova ani na krok a tak sme váhali, či na túru ísť alebo nie. Rozhodli sme sa to skúsiť a urobili sme dobre – čím sme boli vyššie, tým bola hmla redšia a na vrchole už svietilo krásne slnko.
Na informačnej tabuli sme si prečítali, že sme v nadmorskej výške 270 m n. m., na vrchol útesu musíme prekonať 334 výškových metrov a trasa je dlhá 3,8 kilometra. Bolo skvelé, že strmšie úseky sa striedali so skalnatými planimani, a preto bola túra pohodlná a dalo sa počas nej aj oddychovať, nešlo sa stále len strmo hore. Cesta viedla príjemným lesíkom a sem-tam pomedzi skaly. Chodník viedol aj cez skalné schody, po ktorých sa dalo pohodlne ísť. Začiatok sme mali stále v hmle.
Ísť do tej hmly či neísť? Uvidíme niečo, či neuvidíme? To keby človek na začiatku túry vedel 🙂
Postupne cesta začína viac stúpať a z hmly sa začína vynárať prvý náznak slnka! Veľmi sa tešíme a tajne dúfame, že bude vidieť Preikestolen aj fascinujúci výhľad z výšky 1 km na fjor a okolie.
Po asi hodine a pol cesty sa dostávame ku krásnym jazierkam, v ktorých, ako je v Nórsku zvykom, sa zrkadlia hory. Neskutočný pohľad a zážitok, musíme zastaviť a fotiť, fotiť, fotiť. Niektorí ľudia pri nich aj stanujú.
Odtiaľto nasleduje rázcestník, odkiaľ je to na Preikestolen už len necelú polhodinku (aj menej) cesty. Do poslednej chvíle ju nevidieť, napokon sa nám otvára pohľad na nádherný fjord a skalu, na ktorej sa fotia ľudia. Nikdy nerozumiem tomu, ako to, že v Nórsku, kde je toľko bezpečnostných opatrení, nemajú problém s tým dovoliť turistom bez akéhokoľvek zábradlia či istenia postaviť sa na kraj skaly vo výške 1 km nad zemou. Aj preto môžem vidieť, ako sa na kraj postaví mamička s malým dieťatkom upevneným v batohu na chrbte, ako sa nakláňa nad fjord, pričom dieťa visí už doslova vo vzduchu. Alebo pani so psom, ktorá sa potkne na jeho vodítku a takmer spadne. Alebo ako Rus núti psa, aby sa postavil čo najviac na kraj útesu, aby mal čo najlepšiu fotku. Sú aj ľudia, ktorí sa snažia robiť stojku na rukách čo najviac pri okraji, na to sa už nezvládam pozerať a postavím sa do radu na peknú fotku, a radšej sa pozerám inam.
A je to tam, na záver mám aj ja svoju vytúženú fotografiu z Kazateľnice.. Dostala názov podľa skalnej plošiny, ktorá má podobný tvar.
Som rada, že sme cestu nahor nevzdali a keď cestou späť stretávame Slovákov, ktorí sa nás pýtajú, či je hore niečo vidieť, môžeme im povedať, že áno a že to stojí za to! Nenáročný výlet, ale krásna cesta, nádherný výhľad a úchvatná príroda. To je jednoducho Nórsko, do ktorého sa vraciam zo všetkých krajín sveta najradšej.
A ak budete mať odvahu, môžete si ľahnúť (či dokonca aj sadnúť) na kraj skaly a pozrieť sa dole. Ale varujem, je to strašidelnééééé!
Soňa Rebrová