No ale pekne postupne. Výstup sme začali okolo desiatej ráno. Ale v ten deň pršalo a skaly boli klzké. Akoby to nestačilo, dostala som práve v tej sekunde ženské oné a začali mi silné bolesti. Manžel so staršou dcérou sa zhodli, že oni nejdú, lebo si vážia svoj život, nechcú sa šmyknúť na klzkej skale, a navyše nechcú zmoknúť, nachladnúť sa a umrieť.
Ja s mladšou dcérou sme sa rozhodli ísť. Ktovie kedy, a či sa sem ešte vôbec dostaneme! Túra mala byť menej náročná ako Trolltunga – písali približne o troch až štyroch hodinách cesty na vrchol.
Našťastie sme mali obe tenisky, ktoré sa až tak nešmýkali. Videli sme jedného pána, ktorý sa šmykol tesne vedľa strmej priepasti a po pršiplášti sa šmýkal prudko smerom ku nej – našťastie sa včas zachytil reťazí. Trochu nás to vydesilo a tak sme sa pridržiavali reťaze aj keď sa nám nešmýkalo.
Prvý kopec bol hustý – strmý, šmykľavý a jeho pravým krajom viedla strmá priepasť. Ale vyliezli sme ho tak do 35 minút. Potom nasledovalo stúpanie nadol (našťastie už žiadna priepasť) , a opäť kopec. Dalo by sa povedať, že to bolo ako v rozprávke – tri kopce, tri doliny a potom už len nekonečná rovina a prišli sme ku Kjeragu. Nemali sme pršiplášte, takže nohavice sme mali úplne mokré, topánky nám čvachtali, bundy ešte ako tak držali teplo, a voda nám stekala po tvári.
Boli sme už skoro tam, ale stále sme tú zaseknutú skalu akosi nevideli. Potom sme si všimli, že musíte vliezť do akejsi skalnej pukliny, v ktorej tiekla voda, po jej kraji vodopád, a na konci pukliny bola priepasť a vysnívaná skala.
Tešila som sa, že sa na ňu postavím a urobím si krásne fotky, aj keď v škaredom počasí. Ale potom som zbadala, ako sa na tú skalu lezie a oblial ma studený pot. Na skalu sa išlo tesne popri veľkej skale, s kilometrovou priepasťou pod nohami, po rímse úzke asi 30 centimetrov! Prichytiť ste sa mohli len skalných výčnelkov, a iba na jednom mieste bola skoba, kde ste sa mohli prichytiť. Ľutovala som, že nemám výstroj, aby som tak mohla urobiť.
„No čo, ideme?“ spýtala sa dcéra.
„Zbláznila si sa?“ ťukla som si po čele. „Na tú skale v žiadnom prípade nejdeme, urobíme si fotky cudzích ľudí, akože sme tu boli a ideme preč!“ zavelila som.
„A to som sem liezla akože načo?“ spýtala sa ma. „Ani na Trolltunge si mi nedovolila ísť na okraj, a ani sem mi nedovolíš ísť?“ zúrila.
Chvíľu sme len tak sedeli a pozorovali ľudí. Neviem, kde som stratila rozum, ale napokon som jej dovolila tam ísť. Obišla som skalu spredu, aby som jej mohla urobiť fotky a celý čas sa modlila, aby na tej úzkej rímse nespadla. Keď zrazu urobila hop a skočila na skalu, skoro som si cvrkla od strachu do nohavíc.
Urobila som jej pár fotiek a kričala: „Rýchlo choď preč, choď už preč!“
Vrátila sa v poriadku a ja som si vydýchla. Ale potom to začalo štvať aj mňa. Prídem až sem a nebudem mať ani jednu fotografiu?!
Rozhodla som sa, že to skúsim.. Spolu s jednou pani (myslím, že bola z Ruska), sme sa triasli a skúšali ísť raz jedna, raz druhá.. ale nevyšlo to ani na piaty pokus. Vždy po pár krokoch na rímse som sa roztriasla a musela sa vrátiť.
Tá pani napokon na skalu vyšla tak, že jej priateľ si na skalu sadol a podal jej ruku. Dokázala to! A ja stále nič. Dcéra hundrala, že je mokrá, je jej zima a budeme tu do noci, kým sa rozhodnem…
Uprosila som teda jedného pána, ktorý mi sľúbil pomôcť. Ľutovala som, že tam nebol môj manžel. Ten pán mi podal ruku, kým som na rímse dočiahla na tú jedinú skobu a chytila sa jej ukazovákom. Ďalej bola len skala, na ktorú bolo treba preskočiť, alebo sa na ňu nejako po rímse dostať. Skákať som nechcela, keďže pršalo a bála som sa, že sa šmyknem. A tak som sa šúchala popri stene, na širšom mieste aj po zadku a plakala a kričala, že to nedám.. S tepom asi 200 úderov za minútu som sa skaly napokon dotkla. Pokúsila som sa dostať do jej stredu a vystrieť sa, ale moje telo mi to nedovolilo. Na fotke som akási pokrčená a s krivým úsmevom.. Ale vyliezla som na ňu!
Kjerag, Norway
Cestou naspäť ma hrial adrenalín, ktorý mi vydržal až po auto. Tam na mňa doľahla asi najväčšia únava môjho života. A ako na potvoru, v ten deň sme opäť nevedeli nikde nájsť ubytovanie – v lokalite blízko Trolltungy, Preikestolenu a Kjeragu (je to všetko v jednej oblasti), býva často plno.
Až o jednej v noci sme zobudili milú dámu v súkromnom penzióne, ktorá nám poskytla dve izby na prenocovanie. Myslím, že som nikdy neodpadla tak, ako v túto noc. Kombinácia adrenalínu, ženského cyklu, dažďa a stresu spôsobila, že som bola úplne v koncoch. Túra to však nebola taká náročná ako Trolltunga, a tak dúfam, že sa na Kjerag dostaneme ešte raz. Veď manžel tam ešte nebol, treba ho donútiť!