Čo ma potešilo:
- Na ostrove nie sú veľké budovy, snažia sa byť ekologický a preto údajne nestavajú domy vyššie ako vrcholce paliem. To je naozaj super.
- Na ostrove boli všade opice, niektoré si vám aj posadali na plecia, iné kradli okuliare a peňaženky 🙂 Mohli ste sa tiež odfotiť s kaloňom – to je ten veľký netopier, ktorý sa živí ovocím.
- Ak si odmyslím množstvo ľudí, na ostrove sa dala nájsť krásna príroda: romantické zálivy, vstup k moru cez jaskyňu, ktorá sa cez deň zatopila, pekné chrámy (tých tam bolo naozaj dosť veľa), sem – tam ryžové políčko a kus džungle. Ak ste stáli na útese, západy slnka boli naozaj fotogenické. Len ste nesmeli fotiť turistov naokolo, ktorých bolo naokolo naozaj požehnane.
Čo ma zaskočilo:
- Áno, domčeky boli nízke. Horšie bolo, že boli úplne všade. Pochodila som celý ostrov, ale len na málo miestach nikto nebýval. Čakala som, kedy už začne tá džungľa, kúsok neobývanej plochy. Ale bolo jej len minimálne. Indonézia je známa svojou preľudnenosťou a to bolo cítiť aj na tomto ostrove. V hlavnom meste sú nekonečné prúdy motoriek, áut, kolóny, množstvo ľudí..
- Keď som prvýkrát vyšla z hotela na pláž, bola som šokovaná množstvom plastových odpadkov, ktoré boli na brehu aj vo vode. Ponorila som sa do vody a už som mala na tvári igelit a nohe plastový téglik. Nikto sa tam nekúpal, všetci len v bazéne. Údajne bola nejaká búrka, ktorá priniesla odpadky z mora na ostrov. Neviem, bola som tam 10 dní a plastové odpadky boli skoro všade. Videla som rybárov, ktorí chytali v rieke ryby doslova medzi plastovými fľašami. Toto som na ostrove naozaj nečakala. Niektoré hotely odpratávali odpadky, takže pláže boli čisté, a aj na iných miestach ostrova sa dali nájsť menej znečistené pláže.. Nuž, posledné roky sa s plastovými odpadkami v mori a na brehu stretávam čoraz častejšie a má to vzrastajúcu tendenciu.
