Na Rysy sa dá vystúpiť zo slovenskej, i z poľskej strany, odtiaľ je však výstup oveľa strmší a náročnejší. Ja som šla zo slovenskej strany, ale aj tak mi prvý výstup na Rysy nevyšiel. Celé ráno pršalo, a kým prestalo a odhodlali sme sa ísť, bolo jedenásť doobeda. Trvalo nám hodinu len kým sme sa dostali na Popradské pleso (išli sme strmšou stranou, nie zo strany Štrbského plesa, ale od parkoviska pod Popradským plesom).
Trasa podľa uja Googla mala byť: Štrbské Pleso (1355m, hotel Patria – my sme šli od parkoviska pod Popradským plesom, trvá to tiež asi hodinu, len stúpanie bolo o niečo strmšie a išlo sa po asfaltke a nie lesom, ako zo Štrbského plesa)- 
Popradské pleso [1:05] – 
rázc. nad Žabím potokom [0:35] – sedlo Váha (2340m) [2:00] – Rysy (2499m) [0:45], naspäť rovnakou cestou [3:35]. Celkový čas [8:00].
O dvanástej sme stáli pri značke bufetov na Popradskom plese, ktorá tvrdila, že na Rysy je to odtiaľ ešte tri hodiny. Hovorím si, tri hodiny tam, dve späť, to v pohode dám.. A tak sme sa rozhodli ísť.
Prvá časť sa išla skoro rovinkou cez lesík, tá sa mi páčila. Od rázcestia nad Žabím potokom sa začalo kľukatenie hore kope kopcom cez skaly, cez ktoré miestami zurčala voda tečúca v vrcholov. Tu už bolo treba stúpať, pomaly, ale stále dohora. Dalo sa ísť, len ste nesmeli šlapnúť do vody, alebo sa šmyknúť na klzkej skale. Kľukatili sme sa asi hodinku a pol, fučali, dychčali a pýtali sa, či nám to bolo treba, až kým sme neprišli k Žabím plesám. Tu treba podotknúť, že túry mám rada, ale kvôli astme sú pre mňa veľmi náročné – nie som ten typický „naspeedovaný“ turista, čo vybehne Rysy za štyri hodiny hore a späť, a považuje to len za začiatok túry..
Spolu sme išli už dve a polhodiny, a konca nikde. Tešila som sa, že už by mohla byť chata pod Rysmi na dohľad. Ale nebolo ju vidno, lebo stála na kopci, a zospodu sme ju nevideli. Unavení sme sa dovliekli ku koncu plies a opäť začalo stúpanie, už sme videli aj reťaze. Bol september a ja som bola po dlhom výstupe úplne mokrá.
Vzala som si zrejme nejakú nevhodnú vetrovku, ktorá sa nevetrala, a pot mi normálne kvapkal z rukávov až na zem, to som ešte nezažila. V rokline, kde boli reťaze, začalo silne fúkať, čo na moje premočené telo nebolo moc dobré. Celá som sa roztriasla a bola mi strašná zima. Napriek tomu som chcela ísť hore, pretože som túžila svoj cieľ naplniť.
Manžel ma však asi pätnásť minút prehováral, nech sa vrátime, že sa zaťahuje. Rovnakého názoru boli aj turisti, ktorí sa vracali od chaty, vraveli, že už je veľa hodín a nestihneme to. A tak som sa dala prehovoriť, hoci mi to bolo veľmi ľúto a celú cestu späť som sa hnevala, že sme výstup nedali. K autu sme došli o šiestej večer, unavení a premočení a výstup sme aj tak nedali. Vtedy som však videla, že keď sme len k autu došli o šiestej večer, nemali sme šancu sa stihnúť vrátiť.
Na výstup som sa dostala až o tri roky neskôr..
Išli sme s partiou kamarátov, a koho napadlo, že budú hučať a piť až do štvrtej rána? Nás o ôsmej ráno čakal výstup na Rysy, takže som vstala totálne zničená, ale zároveň nahnevaná, že musím ísť, inak to zase nedám. Počasie bolo nádherné, až moc teplé (asi 26 stupňov) a tak sme v zložení čivava, manžel, dcéra (19) a ja vyrazili..
Tentokrát sme sa vyrazili zo Štrbského plesa a cesta k Popradskému plesu bola celkom fajn. Mierne stúpala, ale išlo sa väčšinou v tieni cez lesík a to bolo fajn. Na Popradské pleso sme došli asi o hodinu a pol.
Musím sa priznať, že nemám rada tie dlhé tatranské nábehy – v podstate hodinu a pol sme šli len k Popradskému plesu, a ďalšiu hodinu a niečo z neho na parkovisko. Takže cca tri hodiny chôdze len na to, aby ste začali výstup a zliezli z neho.
Môj tip: Menej zdatným turistom odporúčam ubytovať sa priamo pri Popradskom plese (je tam jeden hotel), z ktorého môžete vyraziť rovno na túru a ušetríte si tri hodiny chôdze.
Cesta veľa Žabieho potoka bola suchá, občas ale voda tiekla aj po skalách pri chodníku.
K Popradskému plesu sme došli trochu unavení, ale inak zatiaľ celkom v pohode. Ďalej sme už trasu poznali – pekná cesta cez lesík k rázcestiu nad Žabím potokom. Odtiaľ začalo stúpanie. Dcéra sa pýta, kedy tam už budeme.
Ach jaj, ako jej povedať, že to je len začiatok?
A tak sme začali stúpať k Žabím plesám, a opäť sa kľukatiť smerom nahor, stúpať, stúpať, a stúpať. Trvalo nám asi ďalšiu hodinu a pol, kým sme došli k plesám, často sme sa totiž zastavovali vydýchať sa. Tam už toho manžel aj čivava mali dosť. Ona totiž musela preskakovať zo skaly na skalu, čo ju veľmi unavilo. Napriek tomu chcela ísť nahor, ale vedela som, že by to už pri reťaziach nijako nedala. A tak som sa rozlúčila s manželom a čivavou a rozhodla sa s dcérou pokračovať ďalej.
Žabie plesá – za nimi začínajú reťaze.
Tá by to už tiež najradšej vzdala, ale keď videla reťaze smerom ku chate, potešila sa adrenalínu a tak išla so mnou ďalej. Reťaze neboli nejako náročné, na niektorých miestach sa dalo ísť aj bez nich (čo sme občas robili, lebo boli obsadené). Po nejakých 30 – 40 minútach sme vyliezli hore, ale chatu stále nebolo vidno.
Dcéra vyhlásila, že už teda nikam ďalej nejde. Ukecala som ju, že chata tu už niekde musí byť.. a tak sme šli ďalej. Napokon asi o 15 minút sme ju zbadali a ja som začala jačať, že ju konečne vidím, a že som došla až po chatu, kde som minule nedošla. Veľmi som sa tešila.
Kadibudka s výhľadom na hory
Na chate sme si dali jesť a využili sme aj záchod s panoramatickým výhľadom na hory. Bolo to skvelé!
Problém bol, že keď sme sa posadili a najedli, našim nohám doplo, aké sú unavené a prehovárali nás, že ďalej ísť nechcú. Napriek tomu, že bolo veľmi teplo, nad chatou bol snehový závej, po ktorom bolo treba prejsť a videli sme ľudí, ako tam padajú a šmýkajú sa. Trochu nás to odradilo.
„Ako je ešte ďaleko na vrchol?“ spýtala som sa chatára, ktorý vyzeral vyšportovane a bol chudý.
„Tak štyridsať minút,“ povedal nám.
Je to veľa? Málo? Povedala som si, poznám ja tých vašich 40 minút – možno pre vás, ale mne to bude trvať aj hodinu či dve..
„Ideme?“ pozrela som na dcéru?
„Keď sme došli až sme, tak poďme,“ prehovárala ma.
Vôbec sa mi nechcelo. Ale vrátiť sa domov zase s tým, že som to nedala, sa mi nechcelo tiež. Napokon, bolo pekné počasie.
A tak sme vyštartovali. Brodili sme sa snehom (v teniskách), šmýkali, ale vyšli sme miernym kopčekom na takú akoby rovinku. Z nej už bolo vidieť vrchol. Hovorím dcére, „pozri, už ho vidno, to už musíme dať.“
A tak sme plné elánu vyštartovali. Cesta už bola strmšia, kamene sa šmýkali stále viac. Ale po ďalších asi 30 minútach sme došli na spomínaný vrchol. Aké bolo naše prekvapenie, keď sme zistili, že to nie je on! Šípka ukazovala smerom na ďalší vrchol, a pridávala ďalších asi 25 minút..
„Ja už nikam nejdem! Ja na to kašlem!“ zúrila dcéra.
„Pozri, keď sme už toľko prešli.. to už musíme dojsť,“ prehovárala som ju teraz ja.
Posledná časť stúpania bola najťažšia, kamene sa veľmi šmýkali a na niektorých miestach sme museli ísť takmer štvornožky, aby sme nespadli. Nechápala som, prečo tu nie sú reťaze… A tak sme sa z posledných síl doplazili na vrchol a šťastne si sadli na posledný kameň. Bolo tam málo miesta, sedeli tam asi traja turisti a odvšade nádherné výhľady – ale nedalo sa mi pozerať, ako dcéra sedí na kraji kameňa a pod ňou priepasť.
Pri chate pod Rysmi bola aj zastávka autobusu. Čakali sme dosť dlho, ale neprišiel 🙂
Urobili sme si pár foto a rýchlo nadol. Cestu sme už poznali a tak sme vedeli, do čoho ideme..
Ďalšie asi tri hodiny trvalo, kým sme došli k parkovisku. Cestou sme stretli českých turistov, ktorí práve zliezli z Kriváňa a plánovali vystúpiť aj na Rysy.. Nechápala som. Dva vrcholy za jeden deň? Na mňa bol už jeden veľa. Navyše, už sa začínalo stmievať a oni idú ešte na Rysy???
Napokon z nich vyšlo, že pôjdu pokiaľ sa dá, rozložia si stany a ráno pokračujú.
Rozlúčili sme sa s nimi a klesali ďalej. Začínalo šero, raz nám skočil do cesty kamzík a ja som sa bála, že stretneme medveďa.
Nestretli sme, len partiu slovenských turistov, ktorí nás odprevadili zvyšok cesty nadol a častovali nás pálenkou.
Dole sme došli vo veselej nálade, unavené, ale šťastné, že sme vyliezli na Rysy. Môžem si tento sen odškrtnúť zo svojich želaní.
Dala som to!
Výstup sme začali asi o 9.30 ráno, dole sme sa vrátili cca o siedmej večer.. Čiže žiadne tri hodinky tam a dve spať. S obedom, prestávkami, fotením nám to trvalo celý deň. Ale keď sme to zvládla ja s astmou, dáte to aj vy.. Už viete, ako na to :-))