Mňa fascinovalo, ako si dokázal tento „šuter“ len tak vyrásť kdesi uprostred púšte, a, samozrejme, tiež rôzne mýtické povesti s Uluru spojené. Údajne sa pri ňom záhadne strácajú turisti, a bohovia sa veľmi hnevajú, keď sa zúčastníte výstupu na skalu. Doteraz pri ňom zahynulo 36 ľudí, z toho 35 na prehriatie od horúčav. Skala sa totiž nachádza uprostred púšte a preto je tam veľmi horúco. Výstup sa preto odporúča absolvovať do 8.00 hodín ráno, resp. na naliehanie domorodcov skôr neodporúča. Ak sa chcete dostať na vrchol, musíte ísť sami, alebo si zobrať sprievodcu mimo radov domorodcov – ten vás tam určite nezoberie.

Do Austrálie som sa po mnohých rokoch dostala na jar v roku 2018. Premýšľala som nad cestou autom zo Sydney, ale bola by veľmi zdĺhavá a v horúčave aj horšie realizovateľná. Navyše som netušila, ako často budú na púšti benzínové pumpy. Túto variantu som preto zavrhla. V tipoch na návštevu Uluru – Ayers Rock sa doporučovalo ísť letecky do mestečka Alice Springs, tam si vziať auto a prejsť cca 500 km k Uluru. Zdalo sa mi to však zbytočné, keď som zistila, že aj priamo v Ayers Rock je letisko, a od neho je Uluru vzdialené len pár kilometrov.

Voľba teda padla na letenky Sydney- Ayers Rock, prenájom auta priamo na mieste (chodia tam aj autobusy, ale vraj sú primárne určené pre hotelových hostí) a prespanie jednej noci priamo pri skale. Hoci to vyzeralo ako malý výlet, napokon vyšiel skoro na 900 eur, čo je dosť veľa:

2 x letenka Sydney – Ayers Rock: cca 260 eur (krát dva, 540 eur)

(do mestečka lieta Virgin Australia, ktory povoľuje batožinu do 21 kg, a JetStar, ktorý má o niečo lacnejšiu cenu, ale batožinu len do 7 kg, vyššia váha je za príplatok a môže vás to vyjsť ešte drahšie):  dĺžka letu 3 hodiny, 30 minút.

Prenájom auta: 120 eur (základná sadzba 1 deň 105,88 $ za deň +100 voľného km, $ 0,28 za kilometer navyše)

Ubytovanie: od 150 eur na noc, kemp 30 eur za miesto pre stan

Keď sme prileteli do Uluru, z jednej strany lietadla ho bolo vidieť ešte vo vzduchu a híkala som nadšením, že ho konečne vidím. No po vystúpení z lietadla ma ale ovalila taká horúčava, až som sa do neho chcela vrátiť späť. Ujo za prepážkou požičovne áut nám ochotne vydal kľúče od auta, ale nešiel s nami von na parkovisko (už viem prečo): len nám dal kľúče, aby sme si auto našli a sadli si do neho.

Po 10 minútach hľadania sme boli rozpálení ako plynové horáky a auto nie a nie nájsť. Teplota vonku bola vyše 40 stupňov celzia. Aj keď sme auto konečne našli, bolo strašne rozpálené a nedalo sa do neho sadnúť. Okamžite sme zapli klímu a po desiatich minútach sme sa ako- tak mohli vydať na cestu. V požičovni nám hneď dali aj mapku oblasti, takže ste hneď vedeli kam máte ísť – ciest je tam len pár, nemali by ste sa stratiť. Nemusíte sa obávať ani toho, že sa jazdí po ľavej strane, pretože autá tam chodili skutočne poriedko.

Obehli sme si teda Uluru, a pozreli si aj Kata Tjuta National park, ktorý bol neďaleko. Na jednom mieste bola fotogenická vyhliadka na tieto hory, skúsila som k nej dojsť: nejako som to v tej horúčave dokázala, ale manžel to vzdal, že sa nechce uvariť. Akonáhle som vyšla z auta von, okrem horúčavy sa do mňa pustili nepríjemné drobné mušky. Ono by to až tak nevadilo, ale oni si vysmädnuté povedali, že sa skúsia napiť trochu z môjho oka – a to bolo nepríjemné. Klobúk s moskytiérou som si nekúpila, lebo veď pár mušiek vydržím – ale to mi nenapadlo, že pôjdu rovno do oka. Nedalo sa nič vidieť, ledva ste roztvorili oko, už bola muška tam. Dalo som len žmúriť a neustále ich odháňať. Ak teda pôjdete na Uluru vy, určite si moskytiéru kúpte 🙂

Na Uluru sa nedalo vystúpiť, dalo sa len obísť, a tak som ho fotila zo všetkých strán, uhlov, so západom slnka, s prítmím, z diaľky, zblízka, a nevedela som prestať. Okolo skaly je možná prechádza, dlhá cca 7 km (sú tam aj pekné tienisté miesta, stromy, jazierka), ale nemusíte ísť celú trasu, dá sa len vybehnúť z auta a popozerať sa, kde sa vám páči. Večer sme ostali na parkovisku v parku, a po zotmení sme videli aj pár mladých Aborigéncov, ktorí akože predávali miestne výrobky, ale s rádiom v ruke šli smerom ku skale zrejme relaxovať. Chcela som si aj niečo kúpiť, ale vyzerali dosť strašidelne, tak som sa zľakla a rozmyslela som si to.

V turistickom centre som sa pýtala, či sa zajtra ráno dá vyjsť na Uluru.. Ale nevedeli mi odpovedať. Stále hovorili, že sa uvidí, že podľa počasia. Ráno vraj už budú vedieť.. Všetci odpovedali hmlisto a neurčito. Nepáčilo sa mi to, vyzeralo to, že môj sen vystúpiť na  Uluru sa nebude dať realizovať.

Ráno som vstala už o piatej, hneď ako otvárali park, aby som bola pod skalou. Na tabuľke bolo totiž napísané, že vystúpiť sa dá len do 8.30 hodiny, potom je už príliš teplo. Ale keď som prišla ku skale, nič sa nezmenilo. Brána bola zatvorená, a výstup nebol povolený. Údajne kvôli horúčave, hoci ráno bolo len 28 stupňov a dalo sa krásne ísť. Z času na čas vystúpili pri mieste výstupu ďalší turisti s rupsakmi, ktorí takisto chceli vystúpiť na Uluru. Pozreli na skalu, povedali, že to teda skúsia zajtra a išli sa prejsť okolo skaly.

Keďže my sme mali letenky len na jeden deň, bolo mi jasné, že ja žiaden výstup neabsolvujem. Bolo mi do plaču – toľko kilometrov preletieť, toľko peňazí vložiť do jednej cesty, a nemôcť na skalu vystúpiť. Od roku 2019 totiž bude výstup úplne zakázaný…

Teraz je síce oficiálne ešte povolený, ale…. zrejme turistov na skalu nepúšťajú už teraz, inak by vedeli jasne povedať: áno, dá sa ísť vtedy a vtedy.. Alebo nie, nedá sa ísť.. A nielen sa hmlisto vyhovárať. Počasie bolo krásne, vietor nefúkal, horúco nebolo, domorodci žiaden sviatok nemali… a aj tak sa na skalu ísť nedalo.

Na druhý deň som sa trochu upokojila. Bola som rada, že som Uluru videla, lebo nie každý má tú česť dostať sa do blízkosti tejto magickej skaly. Aj že som zažila horúcu austrálsku púšť, aj mušky v oku 🙂 A narobila som si krásne fotografie, ktoré naozaj stoja za to. Aj to je viac, ako podarí mnohým.

Kedy na skalu nepúšťajú:

• keď teplota dosiahne 36 stupňov celzia alebo viac
• v horúcich letných mesiacoch december, január a február po 8 hodine
• keď je viac ako 20 % pravdepodobnosť dažďa v priebehu troch hodín
• keď je v priebehu troch hodín viac než 5 % pravdepodobnosť búrky
• ak odhadovaná rýchlosť vetra na vrchole dosiahne 25 uzlov alebo viac
• ak je po daždi vlhkých viac ako 20 % povrchu skaly
• ak oblaky klesnú pod vrchol skaly
• stúpanie môže byť tiež z kultúrnych dôvodov uzavreté
• Ak chcete zistiť, či je výstup povolený, informujte sa na hotelovej recepcii alebo na vstupnej stanici Národného parku. Je však možné, že aj tak vám to nebudú vedieť povedať 🙂